Tešínsko a južné Slovensko
Tešínsko a južné Slovensko
Niečo o Tešínsku a južnom Slovensku, pomníkoch a vojnových hroboch… ale v skutočnosti o spolužití Čechov, Slovákov a príslušníkov národnostných menšín v minulosti a dnes
Česi, Slováci a menšiny v Československu
Československá republika bol štát, ktorý vznikol v roku 1918 po dlhom úsilí predkov dnešných generácií žijúcich na oboch stranách rieky Moravy a stal sa domovom nielen pre Čechov, Slovákov a Rusínov, ale aj pre tu žijúce národnosti, teda aj pre Nemcov, Maďarov, Poliakov, Židov atď. Nebol to štát dokonalý a pri svojich mnohých prednostiach mal aj nedostatky, ale pri všetkých svojich chybách bol až do Mníchova na jeseň 1938 spoľahlivým, dobrým a bezpečným domovom pre všetkých svojich občanov bez rozdielu národností, politického presvedčenia, náboženstva alebo rasy.
Až na jeseň 1938 a v ďalších rokoch nastali pre jeho obyvateľov, vrátane národností, tragické časy dvoch totalitných režimov. Bola to voľba zaslepených politických predstaviteľov týchto menšín, že sa k Československu postavili nepriateľsky a pomáhali ho zničiť. Národnostné menšiny mali v Československu napriek všetkým kritikám často dokonca priaznivejšie podmienky pre svoj všestranný rozvoj ako vo svojich materských krajinách a žili tu prevažne v lepších sociálnych, hospodárskych i kultúrnych pomeroch, na čo poukazovali už mnohí súčasníci v rokoch 1918–1938.
Žiaľ, tieto pozitívne rysy Československej republiky nevedeli pochopiť vtedajší a ani neskorší politickí vodcovia menšín, ktorí pracovali proti tomuto štátu. Napriek tomu, že ako Nemecko, tak aj Rakúsko-Uhorsko prvú svetovú vojnu prehrali, časť nemeckých a maďarských politikov túto skutočnosť odmietala uznať, snažili sa odtrhnúť pohraničné oblasti Československa, čím by sa tento štát stal hospodársky okypteným a nesebestačným a súčasne vojensky nehájiteľným proti útokom svojich nepriateľov, v obkľúčení ktorých žil prvé dvadsaťročie svojej existencie. Ďalší vývoj plne potvrdil, že snaha československého vedenia uhájiť historické hranice českých krajín a prvýkrát definované slovenské hranice na Dunaji a Ipli ako aj ďalej na východ, boli politicky, hospodársky i vojensky odôvodnené a plne opodstatnené. V prípade, že by sa nemeckej, maďarskej a poľskej menšine s podporou Nemecka, Maďarska a Poľska bolo už v rokoch 1918-1919 podarilo odtrhnúť príslušné pohraničné územia od Československa, bolo by to malo ten dôsledok, že Česi a Slováci by boli už vtedy stratili svoje právo na samourčenie. Toto československé právo na samourčenie však nebolo v žiadnom rozpore s právom na samourčenie Nemcov, Maďarov alebo Poliakov, hoci práve vodcovia týchto menšín neskôr a najmä v rokoch 1938-1939 argumentovali práve týmto právom, ktoré im vraj bolo upreté. Nebolo to tak, pretože Nemci mali až dva svoje národné štáty (ak by sme k Nemecku a Rakúsku pripočítali ešte aj Švajčiarsko, tak dokonca štáty tri a vo všetkých mali plné právo na samourčenie) a svoje národné štáty mali aj Maďari a aj Poliaci. Československo sa napriek tomu, že sa väčšina príslušníkov týchto národností k nemu chovala odmietavo až nepriateľsky, zabezpečovalo základné práva pre nich v podstate na rovnakej úrovni ako pre Čechov a Slovákov. Svedčí o tom podiel národností na politickom a hospodárskom živote predmníchovskej republiky, rozvoj národnostného školstva, kultúry, vydávanie kníh, časopisov a tlače v ich jazykoch, atď. Napriek tomu predstavitelia národnostných menšín pestovali u svojich voličov pocity krivdy a sústavnej nespokojnosti, hoci je známe, že práve ich materské štáty svojim menšinám neposkytovali ani zďaleka také práva ako to robilo Československo. Nemecko, Maďarsko a Poľsko a nimi inšpirovaní vodcovia menšín v Československu zásobovali Spoločnosť národov v Ženeve veľkým množstvom väčšinou neopodstatnených sťažností na údajné nerovnoprávne postavenie svojich menšín v Československu a poukazovali na údajný útlak a krivdy páchané týmto štátom. Aj mnohí predstavitelia týchto národnostných menšín, ktorí inak Československo tiež kritizovali, uznávali, na svoje postavenie v tomto štáte nemali veľa dôvodov sa sťažovať. Napríklad maďarský publicista, právnik a politik István Bibó v zbierke svojich politických úvah (Bída malých národů východní Evropy. Doplněk – Kalligram. Brno – Bratislava, 1997, s. 181) napísal, že „Je třeba dát Čechům za pravdu v tom, že žít jako Němec nebo Maďar v československém státě nebylo zdaleka nesnesitelné… Metody používané do roku 1939 v Československu zdaleka (v maďarskom originále je výraz toronymagasan – výškou veže) vyčnívaly nad praktikami všech ostatních zemí střední a východní Evropy…“ A ak to tak bolo s Nemcami a Maďarmi, ani postavenie Poliakov v Československu nemohlo byť horšie, skôr naopak. A napriek tomu mnohí z nich mali k Čechom aj Slovákom akoby akýsi povýšenecký postoj a považovali sa za niečo viac.
Pomníky a vojnové hroby
Starostlivosť o vojnové hroby a pomníky patrí k známkam kultúrnej vyspelosti každého národa, ale okrem toho túto oblasť reguluje aj viacero právnych dokumentov, legislatíva každého štátu, dvojstranné i medzinárodné dohody a zmluvy. Podľa platného práva je každý štát povinný starať sa o vojnové hroby a pomníky na svojom území a to nielen o tie, ktoré patria jeho príslušníkom, ale aj pokiaľ ide o hroby a pomníky príslušníkov iných národností.
Historické povedomie (vedomie) je časťou kolektívnej pamäti, ktorá sa vzťahuje na informácie nachádzajúce sa v pamäti dvoch alebo viacerých členov skupiny. Nie je to fenomén nový, s problematikou historickej pamäti ako súčasti kolektívneho vedomia sa stretávame už v dobách, z ktorých sa nám dochovali prvé písomné pamiatky, epigrafické nápisy, reliéfy alebo pomníky oslavujúce panovníkov a ich činy. Tie, či už skutočné, zveličené, alebo celkom vymyslené, mali byť natrvalo uložené v kolektívnej pamäti nielen súčasníkov, ale aj budúcich generácií. Jedným z najvýznamnejších prostriedkov budovania kolektívnej pamäti sú pomníky, pamätníky, vojnové hroby a cintoríny ako časť miest pamäti. Ako už bolo spomenuté, starostlivosť o pomníky a najmä o vojnové hroby a cintoríny je známkou kultúrnej vyspelosti a úrovne historického vedomia každého národa. Ukladali a ukladajú ju signatárom mierových zmlúv aj príslušné ustanovenia týchto právnych noriem, ktoré sa však nie vždy rešpektovali a ani v našej súčasnosti sa nie všade ctia a dodržiavajú.
Dva takéto prípady sú aj z našej súčasnosti: jeden z Nových Zámkov na južnom Slovensku a druhý je z Tešínska. Oba tieto prípady ukazujú málo rešpektu od súčasných príslušníkov národností maďarskej a poľskej k českým a slovenským dejinám a k spomienke na udalosti, ktoré sa stali už takmer pred sto rokmi. Svojimi odmietavými reakciami vlastne upierajú právo Čechom aj Slovákom pripomínať si na svojom štátnom území udalosti z pohnutých dejín 20. storočia, deformujú dejiny vyhláseniami (je to nielen veľmi zaujímavé, ale predovšetkým smutné, že ako v Nových Zámkoch, tak aj na Tešínsku sa použila dnes podobná frazeológia a hanlivé vyjadrenia ako to bolo od okupantov v rokoch 1939-1945, alebo naopak od komunistov a normalizátorov), že vraj legionári boli „zločinci, lupiči a najatí vrahovia“! Takéto slová nielen že nevyjadrujú historickú pravdu, ale pohybujú sa dokonca aj na hranici trestnosti podľa príslušných paragrafov zákonov na jednej strane o vojenských pietnych miestach a na strane druhej o podnecovaní národnostnej neznášanlivosti či oživovaní revizionizmu smerujúcemu proti súčasnému usporiadaniu hraníc v strednej Európe.
Počas bojov o Slovensko v prvom polroku 1919 došlo v oblasti Štúrova a Nových Zámkov k prudkým bojom medzi československými vojakmi (legionári, četníci, Sokoli, dobrovoľníci) a príslušníkmi maďarských vojsk. Vláda Mihálya Károlyiho a neskôr Bélu Kuna chcela udržať územnú integritu Uhorska stoj čo stoj za každú cenu, napriek tomu, že zástupcovia Slovákov v Turčianskom Sv. Martine už 30. októbra 1918 vyhlásili svoj úmysel vytvoriť s Čechmi spoločný štát a Československo aj Dohoda uznala za spojenecký štát.
Južné, stredné aj východné Slovensko je posiate hrobmi stoviek prevažne Čechov a Moravanov, ale aj Slovákov, ktorí ešte po celé mesiace po oficiálnom uzavretí prímeria na konci I. svetovej vojny v novembri 1918 museli so zbraňou v ruke vybojovať územie budúcej Československej republiky. Jeden z takýchto hrobov je v Štúrove, ďalší v Bajči a iný zase v Nových Zámkoch. Vojenská posádka v Nových Zámkoch, Sokoli, legionárske organizácie a osvetové spolky začali už v roku 1921 organizovať zbierky na postavenie pomníka našim padlým vojakom a postupne sa aj exhumovali ich telesné pozostatky v okolitých dedinách a opustených lokalitách. Na cintoríne v Nových Zámkoch boli potom spoločne pochovaní v masových hroboch. Odpočíva tu celkom 203 padlých Čechov, Moravanov a Slovákov, ale aj Maďarov, Nemcov, Rusov, Talianov, Poliakov atď., ktorí sa sem dostali ako vojaci alebo zajatci rôznych armád počas I. svetovej vojny. V meste postavili pomník legionárom už v dvadsiatych rokoch pred miestnou Sokolovňou (Štefánikova ulica), kde sa potom konali aj pietne slávnosti a oslavy vzniku Československa. Tak isto bola odhalená aj pamätná tabuľa a busta majorovi Jelínkovi, ktorý padol v Nových Zámkoch na konci samotného konfliktu, v 20. júna 1919 a pochovali ho v rodinnej hrobke na Olšanoch v Prahe.
Cieľom postavenia pomníkov a zriadenia spoločného hrobu padlým vojakom bolo „postarať sa o ich dôstojné pochovanie na spoločnom mieste a zbudovať pomník, ktorý by najlepšie dokumentoval vďačnosť a úctu otčiny k ich jasnej pamiatke“. Nad hromadným hrobom na novozámockom cintoríne bol postavený pomník so súsoším, ktoré je dielom akademického sochára Fraňa Štefunku. Súsošie na betónovom podstavci, do ktorého bola vložená aj prsť zeme z bojiska pri Zborove, zobrazuje kľačiaceho vojaka, za ktorým je alegorická postava ženy (Republika?). Pomník bol odhalený 28. októbra 1936. O hrob a pomník sa mala starať miestna posádka. Hoci išlo o pomník všetkých padlých, ktorí sú pochovaní v okolitých štyroch masových hroboch, bol po Viedenskej arbitráži (2. novembra 1938), ktorá znamenala pre Slovensko podobnú katastrofu ako Mníchov pre české a moravské kraje, zničený lebo Nové Zámky pripadli Maďarsku. V tom období sa na južnom Slovensku odstraňovali pomníky a sochy pripomínajúce Československú republiku, medzi nimi aj legionárske pomníky. Takýto osud stihol legionárske pomníky v Lučenci, Komárne, Vrábľoch a aj v Nových Zámkoch. Na mestskom cintoríne sa dodnes zachoval len betónový podstavec pod spomínaným súsoším a zanedbané hroby. V rokoch 1945 – 1948 sa legionárske pamiatky v Nových Zámkoch nepodarilo obnoviť a ani nasledujúci režim o dôstojnú spomienku na legionárov nemal záujem. Ak nepočítame ilegálne odhalenú tabuľu na pamiatku našich padlých inštalovanú na Dome Matice slovenskej, tak v Nových Zámkoch máme už len uvedený neudržiavaný masový hrob – na rozdiel od Štúrova a Bajča, kde sú hroby a pomníky renovované a udržiavané – a betónový podstavec po odstránenom súsoší.
Napriek tomu, že je tu zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 130 z roku 2005 Zb., ktorého ustanovenia ukladajú samosprávam povinnosti aj v tejto oblasti a na opravu hrobov a pomníka je možné požiadať o dotáciu… Táto vec však v Nových Zámkoch nikoho na mestskom úrade akosi nezaujíma. Ale, keby len to, primátor mesta v roku 2012 zmaril aj snahu Nadácie Milana Rastislava Štefánika, ktorá chcela hroby a pomník v Nových Zámkoch obnoviť a na tento účel chcela okrem vlastných prostriedkov použiť aj dotáciu z Ministerstva obrany SR. Pre odmietavý postoj primátora mesta, podľa ktorého boli legionári „vrahovia“ sa finančné prostriedky museli vrátiť a hroby v Nových Zámkoch chátrajú ďalej. A to aj napriek tomu, že sú tam pochovaní nielen legionári, ale aj príslušníci iných národov a dokonca aj niekoľko rodákov priamo z Nových Zámkov! Takýto postoj naozaj nemožno nazvať inak, ako ignorantstvom a zbytočnou snahou o podnecovania nových sporov, hoci práve z neďalekého Štúrova je práve aj pozitívny prípad, ako minulé sváry prekonať a pracovať pre spoločnú mierovú budúcnosť v zjednocujúcej sa Európe. Ale zdá sa, že takéto postoje si všetci neosvojili a nie všetkým to z rôznych dôvodov vyhovuje. Záleží na príslušných orgánoch, ktoré majú na starosti vojnové hroby a pomníky, aby sa aj tento hrob a pozostatky podstavca v Nových Zámkoch dali do poriadku, označili sa príslušnou tabuľou a prípadne aj obnoveným súsoším.
Niečo podobné ako v Nových Zámkoch sa udialo pred niekoľkými týždňami na Tešínsku. Hrdina bojov o toto územie proti poľskej agresii z roku 1919 Josef Šnejdárek dostal konečne po rokoch mlčania aj svoj pomník, pripomínajúci nielen boje, ale predovšetkým našich padlých vojakov, ktorí tu museli zomierať dávno po oficiálnom konci prvej svetovej vojny. Došlo tu nielen k vandalskému poškodeniu pomníka generála Šnejdárka, čo samozrejme veľmi mrzí, ale to mohlo byť činom len nejakého nezodpovedného jednotlivca alebo skupiny vandalov. Oveľa vážnejšie sú, žiaľ, necitlivé vyjadrenia vodcov a predstaviteľov poľskej menšiny v Českej republike, ktoré sa hrubými a historicky nepravdivými slovami dotkli nielen pamiatky J. Šnejdárka, ale predovšetkým aj padlých československých legionárov. Osadenie pomníka totiž označili za provokáciu a necitlivý postup českej strany voči poľskej menšine, hoci práve opak je pravdou. Podrobnejšia analýza postupu a vyjadrení predstaviteľov poľskej menšiny, bohužiaľ, ukazuje, že sa z minulých desaťročí nepoučili a nepoučili sa ani z tragických udalostí nielen v roku 1919, ale predovšetkým z rokov 1939-1945 keď sa aj na Tešínsku a severnom Slovensku podarilo rozpútať nacionalistické vášne, ktoré neposlúžili ani Čechom, ani Slovákom a ani Poliakom, ale predovšetkým ich spoločnému nepriateľovi.
Dnes, na začiatku 21. storočia by bolo vhodné nielen poukazovať práve na historické poučenia z uvedených neblahých udalostí, ale predovšetkým sústrediť sa na budúcnosť a budovanie dobrých vzťahov medzi všetkými tu žijúcimi národmi a národnosťami. To, že by si práve Česi a Slováci na svojom území nesmeli pripomínať svojich padlých z roku 1919 iste k takýmto snahám nepatrí. A to by si mali uvedomiť príslušní predstavitelia ako v Nových Zámkoch, tak aj na Tešínsku.
Pomaly sa blíži sté výročie vypuknutia Veľkej vojny, ktorá bola neskôr nazvaná I. svetovou vojnou. Tá po miliónoch obetí, nekonečnom utrpení vojakov aj civilného obyvateľstva v zázemí mala skončiť prímeriami v novembri 1918. Pre neochotu istých kruhov na druhej strane akceptovať vývoj a stav, ktorý na konci roku 1918 nastal, však práve mnohí vojaci i civili práve v našej oblasti museli zomierať ešte ďalších 8-9 mesiacov, kým sa všade presadila moc a suverenita nového československého štátu. Z hľadiska dnešného poznania to boli posledné, ale celkom zbytočné obete prvej svetovej vojny a „nevyhlásenej vojny“ na Tešínsku a na Slovensku. A na to by sme ani dnes nemali zabúdať ani my, Česi a Slováci, ale ani predstavitelia národnostných menšín žijúcich dnes v Českej republike a Slovenskej republike. To, že sa tieto udalosti pripomenú aj dôstojnými pomníkmi a údržbou hrobov padlých vojakov nemôže byť žiadnou urážkou národnostných menšín, ani podnecovaním národnostnej neznášanlivosti, ako sa to zase falošne interpretuje niektorými zástupcami týchto menšín. Naopak, práve spomienka na padlých a ich dôstojné pomníky môžu napomôcť vyrovnanie sa s týmito smutnými kapitolami našich spoločných dejín a varovať aj pred opakovaním podobných tragických udalostí.
F. Vrábel, člen Jednoty ČsOL Český Brod