Jdi na obsah Jdi na menu
 


O JEDNEJ Z CIEST K ŠTEFÁNIKOVI

15. 5. 2011

O JEDNEJ Z CIEST K ŠTEFÁNIKOVI

„V roku 2008 sme spolu hovorili o Bradle 1968 a atmosfére, ktorá tam počas májovej spomienky na Štefánika bola. V tomto roku uplynulo 20 rokov, čo bola ustanovená SMRŠ, ktorú ste zakladali, trinásť rokov ju viedli a dnes ste jej čestným predsedom. V nasledujúcom rozhovore som si pripravil otázky zamerané na vašu cestu k Štefánikovi, povedal Matúš Valihora svojmu učiteľovi Petrovi Uhlíkovi“ a začal prvou otázkou.

M. V.:  Kedy ste prvý raz počuli meno Štefánik?

P. U.:   Narodil som sa v Starej Turej, kde som prežil i roky detstva a mladosti. S menom Štefánik som sa stretol už v predškolskom veku, lebo bolo často spomínané v našej rodine. Tato, mama, strýko Peter i teta Anička rozprávali, ako za prvej ČSR radi chodievali na Bradlo. V roku 1939, už za Slovenského štátu, zúčastnili sa i manifestačného stretnutia evanjelickej mládeže pri Štefánikovej mohyle. Keď o tom neraz rozprávali, tak v mojej detskej duši rástlo presvedčenie, že  v hrobe je pochovaný niekto výnimočný.

M. V.:  A čo ste sa o Štefánikovi naučili v škole?

P. U.:   Bol som žiačikom prvej či druhej „ľudovej“, keď som sa od „meštiankárov“ dozvedel, že večer pôjdu s pani učiteľkou Slezáčkovou „pozerať“ na Bradlo. Jej rodáci, Brezovčania, vraj na mohyle zapália vatry. Robili tak už roky, vždy v predvečer Štefánikovej smrti aj s Košarišťanmi. Pridal som sa preto k starším spolužiakom, a tak mi dodnes zostal v očiach vzdialený obraz Bradla s obrysmi belejúcej sa mohyly v lúčoch zapadajúceho slnka. Toto pozorovateľské stanovište poznám dodnes. Je pri ceste smerom na Papraď, jediné v staroturianskom chotári, odkiaľ voľným okom vidieť najvyšší bod Myjavskej pahorkatiny.

M. V.:            Uvedomujem si, že vy ste prvé tri roky školskej dochádzky prežívali ešte v demokratickej dobe.

P. U.: Samozrejme, v ľudovej sme mávali školské slávnosti venované zakladateľom ČSR T. G. Masarykovi, M. R. Štefánikovi a E. Benešovi. V čítankách boli o nich oslavné básne a ďalšie texty.

M. V.:  Potom však aj školstvo ovládli komunisti.

P. U.:   Vo vymývaní mozgov začínali opatrne, ale prišli tragické roky päťdesiate. V meštianke, premenovanej na „osemročenku“, ako aj na „jedenásťročenke“, bývalom gymnáziu, už o otcoch zakladateľoch štátu nebolo ani zmienky. Ak, tak len v zmysle negatívnom. Na vysokej škole, kde som študoval pedagogický smer zemepis – dejepis, prednášali nám Štefánika ako agenta imperializmu. Presne v intencii knihy Ľudovíta Holotíka „Štefánikovská legenda a vznik ČSR“...

M. V.:  ... a tá sa zakladá na samom klamstve!

P. U.:   Zobral som to ako nutné zlo režimu a dodával som si odvahu, že takto o svojom rodákovi nikdy učiť nebudem.

M. V.:  Ako na situáciu reagovalo vaše najbližšie okolie?

P. U.:   Počas stredoškolského štúdia som brigádoval v komunálnej stolárskej dielni, kde bol tato vedúcim. Pomáhal som aj Františkovi Jambourekovi (1891), ktorý si ako dôchodca privyrábal korunky k smiešne nízkej penzii. Bol zarytým antikomunistom, bývalým čs. legionárom v Rusku, kde prežil ťažkú sibírsku anabázu a dobrodružnú cestu loďou Bohemia legia z Japonska do vlasti. O tomto a ďalšom mi zaujímavo rozprával, nadšene najmä o stretnutí s „bratom generálom Štefánikom na magistrále“. Boli to cenné informácie, ktoré mi vtedajšia škola nemohla poskytnúť.

M. V.:  Čo hovoril váš otec?

P. U.:   S tatom (1909) som sa zúčastňoval posedení u praujca Jozefa Roháčka (1881), tiež ruského legionára, ale aj účastníka druhého odboja v Turci. Debaty o politike, návraty do histórie v kontexte s prvou republikou, hodnotenie Masaryka, Štefánia, Beneša a ďalších politikov boli pre mňa veľmi poučné. Najmä, keď v tomto debatnom krúžku nechýbal Roháčkov sused Dr. Dušan Úradníček (1899), právnik, dozorca ev. a. v. cirkevného zboru, náboženský a obecný kronikár, ale aj ujco Štefan Gálik (1900), suspendovaný okresný sudca v Liptovskom hrádku, žijúci v rodisku na biednom dôchodku.

M. V.:  Po promócii ste učili len krátko v Skalici, museli ste nastúpiť vojenskú službu.

P. U.:   Len málokto uverí, že vojna mi veľa dala i v tomto ohľade. Keď sme boli prevelení do Chyňavy pri Beroune, tak cez lesnú zvernicu som mal blízko do Masarykových Lán. Využíval som to k návštevám prezidentovho hrobu a kolegom v zbrani som rozprával o jeho živote v kontexte so Štefánikom. Raz som v Lánech stretol vtedy už známeho spisovateľa a publicistu Františka Nepila, ktorého verejnosť poznala hlavne z rozhlasových fejtónov, ktoré svojím charakteristickým hlasom i čítal. Hovorili sme spolu o „starom pánovi“ i o jeho synovi Jánovi, ale dobre poznal aj Štefánikov životný príbeh. Ďalej mi prezradil, že pochádza z blízkeho Hyskova... Neskôr, keď som vojenčil vo Vyšných Lhotách pri Frýdku Místku, s osvieteným politrukom sme navštívili Poustevny na Radhošti v Moravskoslezských Beskydách. Prvý raz som videl pôvabné Jurkovičove stavby a prekvapeným vojakom som vysvetľoval, že to najvýznamnejšie architektovo dielo – Štefánikova mohyla na Bradle, nachádza sa v mojom rodnom kraji!

M. V.:  Potom už nasleduje ďalšia kapitola vášho života. Nastúpili ste do brezovskej školy.

P. U.:            Definitívne začiatkom občianskeho roka 1962. V Brezovej žijem doteraz. Pohľad na Štefánikovu mohylu nad obcou, priamo z okien školy, v ktorej som učil, nenechával ma ľahostajným a stal sa mi nepísanou výzvou. Šťastie som mal aj v tom, že prvé dva roky som býval na námestí v meštianskom dome rodiny Tvarožkovej. Len stena ma oddeľovala od emeritného architekta Juraja Tvarožka (1887), bývalého ruského legionára, s ktorým som sa spriatelil. Patril medzi tých jedenásť príslušníkov prvého odboja, ktorí 14. marca 1939 podpísali otvorený protest proti rozbitiu ČSR a vzniku Slovenského štátu ako satelita nacistického Nemecka. Považovali to za zradu Štefánikovho odkazu. Od ujca Jura som sa o predrevolučnom i bolševickom Rusku dozvedel veľa z nespočetných rozhovorov alebo z jeho bohatej knižnice.

M. V.:  Aj v začiatkoch vášho pedagogického pôsobenia sa na verejnosti i v škole takpovediac o Štefánikovi mlčalo.

P. U.:   Mnohí boli ticho preto, lebo nechceli o generálovi hovoriť negatívne, čo sa podľa komunistickej línie žiadalo. V brezovských rodinách sa však aj napriek tomu štefánikovský a masarykovský kult pestoval. Aj v našej škole to nebolo najhoršie. V dôverných debatách so staršími kolegami sa  prvorepublikový pohľad na dejiny udržiaval. Podobne si svoj názor nedali vziať ani účastníci protifašistického odboja.

M. V.:  Akým spôsobom?

P. U.:            Ilustrujem to bizarným príkladom niekedy z polovice šesťdesiatych rokov minulého storočia. Z okresu volali, že do Senice pricestovali sovietski hrdinovia, generál Michail Ivanovič Naumov a plukovník Konstantin Karpovič Popov. Chcú prísť do Brezovej a na Bradle sa stretnúť s brezovskými partizánmi. Senickí funkcionári mali strach, že „čo z toho bude“, keď sa súdruhovia „hore“ o tom dozvedia. Domáci odbojári, naopak, vyjadrili potešenie. Keď sovietski hostia na Bradlo pricestovali a zvítali sa s Brezovčanmi, po voľnom kroku smerom k mohyle, asi päťdesiat metrov pred schodiskom, začali „parádny pochod“ s  pravými rukami vystretými k brigadírkam. Pred mohylou dosalutovali a uklonili sa. Potom sa otočili k nám, neskutočne prekvapeným, a Popov povedal: Vot geroj generál! (Na doplnenie len toľko, že za SNP bol príslušníkom II. čs. partizánskej brigády generála Štefánika v Turci). Z Bradla som sa vtedy vrátil  celý blažený.

M. V.:  Učitelia ste žiakov na Bradlo vodili?

P. U.:   Chodili sme tam dvakrát do roka na tzv. branné cvičenie, hoci za cieľ pochodu bol v rozkaze veliteľa Pavla Strapca, ktorý bol zástupcom riaditeľa, označený televízny vykrývač. Od neho to bolo kúsok k Štefánikovmu hrobu, kde sa žiaci potom dozvedeli všetko, čo im učitelia oficiálne v triede nehovorili.

M. V.:  Otec mi spomínal, že keď chodil do základnej školy, tak z humna vídaval večer 3. mája svietiť na Bradle vatry, čo určite nebolo povolené.

P. U.:   Medzi ich „podpaľačmi“ som býval aj ja. Hlavnými organizátormi boli člen MsV KSS Štefan Mikulčík a poslanec MsNV Vladimír Dodrv. Pokračovali sme tak v starej tradícii pálenia vatier v rohoch mohyly v predvečer Štefánikovej smrti. Až do roku 1968 sme to robili tajne, ale každý o nás vedel. Aj príslušníci VB Ondrej Kimák a Štefan Manca, ktorí väčšinou páchateľov hlásili ako „neznámych“. Aj takýmto spôsobom sme sa snažili upozorňovať verejnosť na Štefánika, len aby na neho ľudia nezabudli.

M. V.:  Zažili ste pri tom aj nejaké neopakovateľné príhody?

P. U.:   Presné časové určenie si už nepamätám, ale spomeniem aspoň dve. Keď sme po zapálení vatier zbehli z Bradla a oheň sme sledovali z obce, vošiel som drzým spôsobom na MO VB a „nažaloval“ som, že na Bradle nejakí provokatéri zapálili ohne. Ondrej Kimák, ktorý mal službu v kancelárii, flegmaticky mávol rukou a zahlásil: Aj tak vieme, že ste to boli vy, čím myslel na celú našu skupinu... Inokedy zasa, krátko po svadbe, stratil na Bradle obrúčku kolega Jaro Mikláš. Prišiel na to až dolu a rozmýšľal, že kde sa mu to mohlo stať. Bola už tma, keď ho ďalší učiteľ Vlado Petrovič vyviezol skútrom na Bradlo. Správne predvídali, že obrúčka môže byť padnutá na dne hlbokého ohniska v jednom z rohov mohyly, zobrali si preto lano. Po spustení sa dolu Jaro ju po dlhšom kutaní našiel, a tak doma nebol žiaden problém, no udalosť to bola naozaj bizarná.

M. V.:            Posuňme sa ďalej, do druhej polovice šesťdesiatych rokov, kedy prišiel tzv. „obrodný proces v strane a spoločnosti“.

P. U.:            V dubčekovskom období Štefánik razom ožil. Pre mňa to naozaj nebolo žiadne prekvapenie, lebo už pri mojom prvom stretnutí s Dubčekom v roku 1964 na Košariskách som bol presvedčený, že Štefánika nosí v srdci. Náš rodák sa v roku 1968 dostal na stránky novín, časopisov, do programov televízie, rozhlasu... Vyšla kniha M. R. Štefánik od brezovského rodáka Jána Juríčka, v našom meste sa konala vedecká konferencia o živote a diele generála, ba v Košariskách sa v jeho rodnom dome pripravovalo múzeum, ktoré inicioval miestny evanjelický farár Ladislav Valášek. Učitelia našej školy sme v Národnom dome Štefánikovom pod vedením Jána Fajnora pripravili pôsobivý umelecký program.  Po kopaniciach som sprevádzal spisovateľku Hanu Ponickú, ktorá si zapisovala rozhovory s ešte žijúcimi Milanovými spolužiakmi, besedovali sme s astronómkou Máriou Pajdušákovou.

M. V.:            Vrcholom tohto obdobia boli nezabudnuteľné oslavy na Bradle 4. – 5. mája, o ktorých sme spolu hovorili v samostatnom rozhovore pre časopis Bradlo.

P. U.:   Presne tak. Podieľal som sa na ich organizácii a prišli viac ako stotisíc ľudí. V lete potom sme privítali Štefánikovu snúbenicu Giulianu Benzoni, ktorú sprevádzala  spisovateľka Hana Ponická a markízin synovec. Navštívila košarišskú faru v rodine farára Ladislava Valáška, kostol a cintorín, potom Brezovú a Bradlo. Z prijatia bola dojatá. Predseda MsNV Pavel Blažek jej odovzdal čestné občianstvo mesta. Potom k nám vtrhli okupačné vojská.

M. V.:  Viem od vás, že oficiálna slávnosť na Bradle bola aj o rok, v máji 1969.

P. U.:   Bola, ale už bolo cítiť, že to nie je ono. Mnohí zo strachu a vypočítavosti neprišli, lebo tanky u nás zostali, a tak predpokladali politickú zmenu.

M. V.:  A tá aj prišla.

P. U.:            Samozrejme a „normalizačné obdobie“ postihlo aj Štefánika, ba spolu s ním i tých, ktorí to s ním mysleli úprimne.

M. V.: Aj  vy ste sa ocitli v „Poučení z krízového vývoja“...

P. U.:   ... v kapitole „Antikomunismus na školách“, čo bolo dosť nebezpečné obvinenie.

M. V.:  Učiť vás však nechali.

P. U.:            Pomohlo mi, že som nikdy nebol členom komunistickej strany, a tak ani tzv. „nomenklatúrnym kádrom“. Tým som nikoho na dôležitých postoch neohrozoval, lebo straníci na previerkach likvidovali predovšetkým „samým seba“. Prežil som to na rozdiel od Štefana Mikulčíka, Pavla Blažeka, Jána Bučku či Jána Škarítku.

M. V.:  A čo takého konkrétne vám v spomínanom pamflete vyčítali?

P. U.:            Samozrejme, boli to moje postoje k Štefánikovi v kontexte dejinných súvislostí, ktoré citovali z mojich článkov v Učiteľských novinách.

M. V.:  Pri inej príležitosti ste spomínali, že určitý čas ste prestali učiť dejepis. Nás však už ste históriu v ére gorbačovskej učili.

P. U.:            V sedemdesiatych rokoch som naozaj prestal učiť dejepis v 9. ročníku (20. storočie) po vzájomnej dohode s „konsolidovaným“ vedením školy a o to viac som sa venoval trénerskej práci v školskom športovom stredisku hádzanej. S dievčatami som dosahoval špičkové výkony na česko-slovenskej úrovni. Pri tejto činnosti ma sofistikovane mysliaci funkcionári OV KSS „trpeli“, lebo adekvátnu náhradu za mňa nemali. Bol som si toho vedomý, len ma hnevalo, že si potom pripisovali zásluhy na našich úspechoch. Bral som to ako daň za našu nepísanú dohodu.

M. V.:            Štefánikovskú tradíciu ste však dostali aj do hádzanej.

P. U.:            Relatívne neskoro, v máji 1969 sme usporiadali prvý ročník hádzanárskeho turnaja starších žiačok o Pohár Bradla. Trofej dal v Novom Bore vyrobiť Pavel Blažek. Športová i spoločenská úroveň podujatia, hoci už za okupácie, bola úžasná. Zahájenie sa konalo v Národnom dome Štefánikovom, jeho súčasťou bola beseda  J. Juríčkom o jeho spomínanej knihe, samotný turnaj bol na ihrisku pri škole.  Scenár podujatia sme vypracovali s kolegom Jarom Miklášom. Následne bolo odohraných ešte päť ročníkov. Turnaj sme nikdy nezrušili, v roku 1973 skončil preto, lebo pozvané družstvá zo strachu  nepricestovali. Som rád, že v súčasnosti Bradlan pokračuje v nami začatej tradícii.

M. V.:  Zdalo by sa teda, že  normalizácia v súvislosti so Štefánikom priniesla obdobie „hluchoty a slepoty“.

P. U.:            Všeobecne áno, ale u nás určite nie, hoci po zásahu zhora sme ťažko niesli likvidáciu už hotového Múzea M. R. Štefánika v Košariskách. Jeho tvorca Vlado Zuberec musel demontovať exponáty a previesť ich späť do depozít. Bol som pri tom, keď prisahal Ladislavovi Valáškovi slovami, „my sa pán farár sem ešte vrátime, nebojte sa, veci budú zatiaľ uložené na bezpečnom mieste“.

M. V.:  Do Štefánikovho rodného domu potom vraj nasťahovali obecný úrad.

P. U.:   Áno a bolo to veľmi šťastné rozhodnutie.

M. V.:            Prepána, prečo?

P. U.:   Rodina pána farára Valáška bývala v Národnom dome a čakala na dokončenie novej fary. Tým, že do starej štefánikovskej fary premiestnili MNV, budova nechátrala a interiér bol chránený aj v zime, kedy sa dnu kúrilo. No a to hlavné bolo, že do štefánikovskej fary mali tak prístup  aj zvedaví návštevníci Košarísk, ktorí si vždy našli „dôvod“ ju navštíviť a pookriať na duši.

M. V.:  Pustla však mohyla na Bradle.

P. U.:   Áno, hoci plány na jej generálnu opravu boli hotové už v roku 1968 (Milan Greguš, Ivan Tvarožek), no nezačali sa realizovať pre uprednostnené MS v klasickom lyžovaní na Štrbskom Plese, kde boli presunutí pracovníci firmy, poverenej prácami. Potom už, v normalizačnom období, plány boli nanič. Exogénne vplyvy a burina rozkladali krehký travertín a spôsobovali veľké škody. Samozrejme, reči o polievaní Bradla kyselinou vtedy či predtým, to boli ničím opodstatnené táraniny.

M. V.:  V tých časoch naozaj nikto neprevádzal čo len základné ochranné práce na mohyle?

P. U.:            Oficiálne nie, ale našli sa takí.

M. V.:  Kto?

P. U.:   Viedol som vtedy veľmi aktívny turistický oddiel, ktorého členovia sme so špeciálne vyrobenými motyčkami mohylu čistili.

M. V.:  Nemali ste za to problémy?

P. U.:   Nemali, spomínam si len na príjemné zážitky.

M. V.:            Napríklad?

P. U.:   V jeden taký brigádnický deň zastavilo na „otoči“ veľké auto. Bola to Čajka, vozidlo, v ktorom sa vozievali sovietski politici a diplomati. Vystúpili z neho štyria páni v tmavých oblekoch a prišli medzi nás na mohylu. Z reči sme zistili, že cestujú z Prahy do Piešťan, a keď dolu z cesty zbadali „niečo ako hrad“, tak zo zvedavosti sa hore vyviezli. Vysvetlil som im, že sú pri Štefánikovom hrobe, načo jeden z nich ostatným rusky povedal: „Štefánik asnaváteľ Čechoslováckoj respúbliky, uvažájemije gaspada“, a vzápätí dal nášho Milana dal do kontextu s Masarykom i Benešom. Diplomati si so záujmom pozreli celú mohylu, opýtali sa na autora diela a spokojní odišli. No a čo dodať? Bol to pre mňa veľký zážitok a domov som sa vrátil Rusmi očarený.

M. V.:  Ešte v škole ste nám rozprávali, že ste na Bradle stretli aj západných diplomatov.

P. U.:            V rokoch normalizácie prichádzali na mohylu americkí a anglickí zástupcovia svojich veľvyslanectiev v Prahe. Obyčajne to bolo 28. októbra, v deň vzniku ČSR, kedy doviezli vence na Štefánikovu pamiatku. Podľa protokolu sa hlásili na brezovskom MsNV, ktorého predstavitelia mali „doporučené“, aby túto skutočnosť pred verejnosťou tajili. Bolo nás dosť, ktorí sme 28. október ctili ako sviatok, na mohylu sme chodili pravidelne a najmenej dvakrát sa mi podarilo s diplomatmi aj stretnúť. Vtedy som sa dozvedel, že sú na okružnej ceste podjavorinským krajom. Na miestach, kde zahynuli počas 2. svetovej vojny spojeneckí letci, napríklad v Bošáci, položili kvety.

M. V.:  Vráťme sa predsa len k vašej práci učiteľa. Ako ste toto zložité obdobie prežívali u vás v škole.

P. U.:   V roku 1977 som na slávnosť nášho Dňa učiteľov pozval do Brezovej predsedu vtedajšieho (normalizovaného) Zväzu slovenských spisovateľov Andreja Plávku. Poznali sme sa už pri inej príležitosti, jeho manželka pochádzala zo Starej Turej. Je pravda, a bol som si toho vedomý, že viacerí jeho kolegovia mu nemohli prísť na meno (ani Hana Ponická), ale ja som Plávku v súkromí poznal inak. Potvrdil mi to aj básnik Mikuláš Kováč, ktorému práve v tomto neprajnom čase pomohol Plávka prežiť... V čase Plávkovej návštevy u nás, vyšiel mu tlačou Smädný milenec, vynikajúce memoárové dielo, čím mám na mysli jeho prvý diel, o ktorom sme na stretnutí besedovali. Páčila sa nám najmä kapitola o Plávkovom štúdiu na chýrnom liptovskomikulášskom gymnáziu, spojená s reflexiami na Štefánika i jeho smrť, čo urobil majstrovsky a sugestívne, čím si ma veľmi získal. Povedal som mu to aj na Bradle, kam som ho sprevádzal. Prebrali sme celú situáciu okolo tabuizovanej Štefánikovej osobnosti. Naše názory sa v ničom nerozchádzali, čomu sa skryte čudoval môj školský normalizačný riaditeľ a predseda MsV KSS. Po odchode nášho hosťa mi fotografujúci Janko Králik povedal, že ho žiadal aby fotky z Bradla „pokazil“, lebo by mohli byť nebezpečné.

M. V.:  Až taký strach mu nahnal Štefánik? Prichádzali však určite ďalší, ktorí sa na Bradle nebáli fotiť.

P. U.:   A nielen to, ale sa aj návštevou Bradla chváliť. Nezabudnuteľný bradliansky zážitok mám zo 4. mája 1979, kedy uplynulo 60 rokov od Štefánikovej smrti. Bol piatok,  riadny pracovný deň. Počas prestávky v školskej zborovni, krátko pred poludním, som prítomným ponúkol možnosť vyviesť sa mojim autom na Bradlo a uctiť si Štefánika. Z oslovených kolegov väčšina neodpovedala, ďalší sa ospravedlnili. Súhlasil len Jaro Mikláš a spolu sme odišli. Auto sme nechali pri chate a z čerešne sme ulomili dve rozkvitnuté halúzky, ktoré sme položili na mohyle. Išlo viac o symbolizmus a pripomienku, že tá nečakaná smrť prišla v máji. Vzápätí som si však pretrel oči, aby som uveril neskutočnému prekvapeniu.

M. V.:            Akému?

P. U.:            Stretnutiu s dvoma turisticky vystrojenými dámami v rokoch, a to s pani učiteľkou Annou Slezáčkovou – Dankovou (65) a s pani Milenou Rozsypalovou – Wallovou (76) zo Starej Turej. Prišli pešo z môjho rodiska po zelenej značke, čo bol vynikajúci fyzický výkon, dosiahnutý po šiestich hodinách chôdze! Keď sme ich zbadali, tak práve kládli na hrob Štefánikov venček s čs. trikolórou. V momente ma poznali, Jaroslava som im predstavil. Nečakanému stretnutiu sa veľmi potešili, lebo si mysleli, že na Bradle nikoho neuvidia. Pani učiteľka bola o to radšej, že stretla mňa, svojho bývalého žiaka, ktorý teraz učí na brezovskej škole, ktorú ako žiačka navštevovala. Spomínali sme, rozprávali o Štefánikovi a z rohu mohyly obdivovali jeho a náš rodný kraj, nateraz pre „normalizovanú“ väčšinu zakliaty. Hlahol poľudňajších zvonov, ktorý k nám doliehal z košariskej a brezovskej veže akoby prinášal nádej do rokov budúcich, čo sa o desaťročie naplnilo. A v tomto presvedčení sme sa aj rozlúčili, lebo naše vzácne priateľky moju ponuku zviesť ich autom z Bradla odmietli a pustili sa pešo dolu na brezovský cintorín, kde sú pochovaní predkovia pani učiteľky.

M. V.:            Obdivuhodné. Podobných zážitkov ste určite mali aj viac.

P. U.:            Pravdaže, bolo ich veľa. Smutnokrásnu situáciu v súvislosti s tým o čom sa rozprávame, som zažil niekedy koncom sedemdesiatych rokov, kedy k výročiu SNP konala sa na učilišti beseda s účastníkom odboja, vtedy veľmi populárnym a už emeritným profesorom K.S. Ako veterán bol stále aktívnym športovcom, hlavne lyžiarom a ako taký sa mládeži páčil. Po besede bol na Bradle, a potom prejavil záujem stretnúť sa s Jánom Reptom, bývalým partizánskym veliteľom, ku ktorému som ho doviedol. Tak som bol aj svedkom bizarného dialógu, ktorým ich stretnutie začalo. Repta: Vitaj, K.! S.: Rád ťa vidím Janko. Vieš, bol som na besede s mládežou vo vašom peknom učilišti. Repta: Bol si aj na Bradle? S.: Bol, hlavne kvôli vzácnej mohyle od Jurkoviča (v rozpakoch)... Repta: Ty si tam nešiel kvôli Štefánikovi? Snáď sa bojíš? Aká len škoda, Karolko, že sa niekde pri mohyle nevy...l Lenin! Boli by mu tam postavili pamätník a všetci politickí sráči by tam uvedomele chodili... No a bolo po rozhovore. Už sa mi ho nepodarilo udržať akokoľvek som sa o to pokúšal. Starí bojovníci si ešte prehodili pár obligátnych viet o zdraví a rozišli sa s formálnym prianím všetkého dobrého. Pre mňa bola táto situácia bombou, ale pána profesora som neľutoval.

M. V.:  Bolo by dobré uviesť i opačné príklady, ako bola vaša beseda s Františkom Kelem, ktorú si pamätám ako žiačik štvrtej či piatej triedy.

P. U.:   Poviem ti presne, bolo to v roku 1984. Hovorili sme o výprave horolezcov na Mt. Everest a ďalších Keleho cestách po svete, kedy som mu nepripravenému položil otázku, že kde všade ho predstihol Štefánik, či už ako astronóm alebo politik. Na tú dobu to bola ešte odvážnosť rozprávať pred žiakmi o Štefánikovi, ale vtedy ste sa o ňom dozvedeli ďaleko viac ako by sa zdalo. Pre mňa to bolo ohromne povzbudzujúce, a tak si ešte z „predgorbačovského obdobia“ spomínam na inšpiratívne bradlianske návštevy herca Júliusa Pántika a spisovateľky Kláry Jarunkovej. Obaja mali veľkú radosť z toho, že sme sa „nebáli“ pripraviť im, okrem iného, práve tento program. Pántik jemu typickým hlasom jojkal: joj, joj, joj, všakže je to krása... a pani Jarunková pridala ako bónus vetu, že je to nádhera, dívať sa na kraj okolo Bradla. Opýtal som sa jej, že či si to myslí ona, ktorá sa narodila pod Kráľovou hoľou!? Odpovedala, že doma to stále cíti ako „divú krásu“, kdežto tu, pod Bradlom, vidí symbiózu prírody a ducha človeka!

M. V.:  Ako to vyzeralo v našom kraji v období gorbačovskej perestrojky?

P. U.:   V roku 1986 som bol spoluúčinkujúcim v programe popredných slovenských umelcov z Bratislavy, ktorý sa konal v Dome odborov (Národný dom Štefánikov). Venovaný bol 130. výročiu smrti Ľ. Štúra a zostavil ho Juraj Sarvaš. Ja som v úvode prehovoril o Štúrovi v kontexte s Brezovou. Po mne sa prednesom poézie hudbou a spevom predstavili Ladislav Chudík, Vlado Durdík ml., Ida Rapaičová, Ondrej Malachovský, František Caban a Milan Dubovský. Naši hostia prišli s časovým predstihom, aby mohli navštíviť Bradlo, kde som s nimi viac ako hodinu diskutoval o Štefánikovom živote a diele, ale aj o architektovi Dušanovi Jurkovičovi. Boli to rozhovory bezprostredné a úprimné.

M. V.:  Otec spomínal, že z perestrojky mala komunistická nomenklatúra viditeľný strach.

P. U.:   Pohyb, ktorý začal v ZSSR, jakešovské vedenie všemožne brzdilo. V roku 1987 som si do denníka zapísal niekoľkokrát, že v spoločnosti je viditeľné hemženie, že aj u nás sa už veci hýbu a režim len s ťažkosťami čelil akciám Charty 77. Všetky pokusy s podpisovaním Anticharty míňali sa akosi účinku. S odstupom času už viem, že aj latentný či otvorený vzťah k Štefánikovi, bol pre mňa dostatočným barometrom spoločenskej klímy aby som cítil, že niečo sa určite udeje, ale nie tak rýchlo, ako to potom v novembri 1989 prišlo.

M. V.:  Uveďte nejaký príklad.

P. U.:            Napríklad 23. mája 1987 som pomohol časopisu Štart zorganizovať turistický výstup na Bradlo, a to v súvislosti s viacročnou tradíciou týždenníka „Výstupy na najvyššie vrcholy pohorí Slovenska“. Bradlo, ako najvyšší bod Myjavskej pahorkatiny, malo kvôli Štefánikovi dlhšie trvajúci problém a podarilo sa to až v spomínaný deň. Na výzvu redaktorov Štartu Gusta Bartoviča a Petra Pospíšila (fotografa, strieborného olympionika hádzanára),prišlo z celého Slovenska a južnej Moravy viac ako dvesto turistov. Z brezovskej železničnej stanice som s nimi odpochodoval na Bradlo, so zastávkou pri hrobe Dušana Jurkovič na cintoríne. Ešte vysvetlím, že ja som bol za sprievodcu schválený vyššími orgánmi telovýchovy ako predseda turistov TJ Bradlan, spolu s predsedom OV SZT v Senici Vratislavom Schálom. Ten sa musel zaručiť pred straníckymi orgánmi, že plánované vrcholové pečiatkovanie nebudeme robiť na mohyle, ale na blízkej Slivkovej. Sľub som však nedodržal, na mohyle sme boli dobrú hodinu a vďačným poslucháčom som vysvetľoval úlohu M. R. Štefánika v našej histórii, hlavne jeho podiel na vytvorení prvej ČSR spolu s T. G. Masarykom a E. Benešom.

M. V.:            A príslušníci ŠtB vás nesledovali?

P. U.:   Spoznal som, že medzi nami sú minimálne dvaja jej tajní, ale naozaj som strach necítil. Správne som predpokladal, že to vrchnosti hlásiť nebudú, naopak, povedia, že všetko prebehlo v najlepšom poriadku. Aj sa tak stalo! Nedá mi, aby som nespomenul nebohého kolegu O. S., ktorý mi úprimne povedal, že sa bojí aby ma nezavreli. Nuž, také to boli časy.

M. V.:  Váš čin však nenechal chladným spisovateľa a disidenta Dominika Tatarku.

P. U.:   Poslal mi list, z ktorého vyberám: Som veľmi rád, pán kolega, že ste zorganizovali púť na Bradlo. Vatru nášho národného sebavedomia treba udržiavať, aby sa z nás nestala bezduchá masa. Veľa úspechov v dobrom snažení Vám želá Váš Dominik Tatarka... Samozrejme, Tatarkove slová ma veľmi potešili. Krátko potom som ho navštívil spolu s MUDr. Igorom André, ktorý mu v tých neľahkých časoch poskytoval nevyhnutnú lekársku starostlivosť. Až teraz, už po nečakanej švagrovej smrti si uvedomujem, že jeho preloženie z pôvodného pracoviska na iné miesto, bolo určite ovplyvnené aj humánnym postojom lekára k najvýznamnejšiemu slovenskému disidentovi, najmä keď ho  viditeľne prezentoval ako čin kresťanský.

M. V.:  Vy ste sa stretali aj s Hanou Ponickou, ktorá tiež bola v nemilosti režimu.

P. U.:   Tesne pred koncom školského roka 1986/87 postihol ma infarkt myokardu (vo štvrtok 25.6.) a v jeseni som sa už zotavoval na Sliači. Po dlhšom čase som sa tak opäť stretol so spisovateľkou v Lukavici, kde žila v upravenom mlyne. Cesta k nej bola nenáročnou prechádzkou peknou prírodou, a tak som ju viackrát navštívil. Spomínali sme na rok 1968, na Štefánika a Giulianinu návštevu v Košariskách, Brezovej a na Bradle. Keď ma potom navštívila v kúpeľoch, upozornila ma na tajného, sediaceho v kúte kaviarne. Aj napriek pozornosti ŠtB som spisovateľkin samizdatový materiál prepašoval na západné Slovensko. Neodhalila ho ani tajná návšteva v mojej izbe, lebo inkriminovaný balík s  Lukavickými zápiskami som mal  schovaný v skrini u suseda.

M. V.:  To sú naozaj zaujímavé veci, o ktorých len málokto vie.

P. U.:   Veľmi bizarná situácia nastala vtedy, keď som dal Ponickej samizdat čítať pani Milke Reptovej, manželke Jána Reptu, ktorá obsah prerozprávala svojmu mužovi. No a boli to práve oni, ktorí ma označili za „spoľahlivého“, keď sa u nich na mňa vyzvedali tajní. Označili ma za človeka, ktorý sa nedopúšťa žiadnych protištátnych činov, čo v postate bola aj pravda.

M. V.:  Bolo to v čase, keď sa už aj na Bradle pohli veci dopredu.

P. U.:   Po návrate z kúpeľov som jednu z prvých vychádzok venoval Bradlu. Potešilo ma, že MsNV z vlastnej iniciatívy začal pracovníkmi Technických služieb a brigádnikmi čistiace práce na mohyle a v jej tesnom okolí. Tento fakt bol výsledkom stále silnejúceho tlaku zdola robiť niečo so schátralým dielom.

M. V.:  V roku 1988 už vraj tam bolo  „čulo“.

P. U.:   Keď v septembri toho roka prišla do Brezovej delegácia spisovateľov a novinárov „štyridsiatnikov“ , povodil som ich po celom brezovskom okolí a dvojdňovú exkurziu sme zakončili na Bradle, pri Štefánikovej mohyle, a potom v chate, za účasti aj ďalších predstaviteľov mesta (I. Ďurkovič, V. Mravec, Jur. Repta, Š. Mikulčík, D. Krutá).  Tu naši hostia prijali vyhlásenie „Vzduch našich čias“ (analógia s prvorepublikovým postojom spisovateľov v Trenč. Tepliciach), v ktorom kritizovali nedýchateľnosť politického ovzdušia a „svojským“ spôsobom volali po zmene v duchu Gorbačovovej perestrojky (D. Machala, Ľ. Jurík, P. Štrelinger, D. Mikolaj, M. Zimková a I. Hudec, ktorý prišiel pre strach až za tmy). Bohužiaľ, takmer všetci z týchto signatárov ma po nežnej revolúcii sklamali pre svoj „nenežný“ nacionalizmus a moje ďalšie stretnutia s nimi boli len náhodilé, čo trvá dodnes.

M. V.:  A čo vtedajší normalizační politici, ako sa v praxi chovali?

P. U.:   Dňa 28. 9. 1988 sme dostali do Brezovej významnú vládnu a stranícku návštevu. Pricestovali minister kultúry M. Válek a tajomník ÚV KSS G. Šlapka, ďalší súdruhovia boli z okresnej Senice. Z Brezovej sa stretnutia s nimi zúčastnili I. Ďurkovič, V. Mravec, Jur. Repta a bol som medzi nimi i ja. Toto, vtedy mimoriadne dôležité stretnutie sprostredkoval Rudo Jurík (švagor Jána Gološinca), ktorý pracoval na sekretariáte ÚV KSS a poskytoval nám mnohými nedocenené služby vo viacerých smeroch. Keď nám od Válka bolo sľúbené, že dostaneme financie na opravu mohyly, čo potvrdil aj Šlapka, tak básnik a minister kultúry v jednej osobe zdôraznil: „Zatiaľ, súdruhovia, dávame peniaze na mohylu ako kultúrnu pamiatku, teda nie na Štefánika! Takto aj zdôvodňujte každú svoju požiadavku, lebo na Štefánika ešte čas nedozrel.“ Ja už len dodávam to, že už vtedy bol Válek presvedčený, že sa to všetko zmení v prospech Štefánika.

M. V.:  No a aký bol výsledok návštevy?

P. U.:   Peniaze naozaj prišli a do konca roka 1989 sa na Bradle preinvestovalo milión korún, všetko po spolupráci a dohodách MK SSR, Štátneho ústavu pamiatkovej starostlivosti a MsNV Brezová pod Bradlom.

M. V.:            Pamätám sa, bývali sme ešte v bytovke pod vami, keď k vám prišiel na návštevu z B. Bystrice básnik Mikuláš Kováč s manželkou. Mama ma zobrala aj na besedu, kde sa pán Kováč vyznal zo svojho vzťahu k Štefánikovi. Ako si na to spomínate?

P. U.:            Navštívili nás koncom októbra 1988 a spolu sme prešli celý podbradliansky a podjavorinský kraj, boli sme sa pokloniť Štefánikovi na mohyle. V prvý deň večer som s Mikim pripravil besedu. O tom, čo u nás prežil a ako sa cítil, do našej domácej knihy návštev napísal: Srdečne Ti ďakujem, milý Peter, za Tvoje pozvanie, za vynikajúce uvádzanie našej besedy, za výlet do okolia, ktorý ma naplnil až po čiarku, ako sa vraví, pocitmi rodoľubstva, o ktorom som si hriešne myslel, že navždy vymrelo; skrátka, za všetko čo som, čo sme prežili a precítili v krásnej Brezovej. Priznám sa, že napriek majestátnym vzruchom, ktoré sa ma zmocňovali tam vysoko na krásnom Bradle, najviac radosti mi spôsobili ľudia, Tvoji rodáci, muži, ženy a mládež, ktorých sme stretli podľa programu našej návštevy i celkom náhodou. A ešte viac ma potešila skutočnosť, že na myslení, eláne a životaschopnosti týchto našich nových priateľov sme spolu s mojou ženou rozoznali jasne badateľné vplyvy Tvojho premysleného a z hĺbky Tvojho nadšeného srdca vyvierajúceho pedagogického a občianskeho pôsobenia medzi Slovačou. Tvoja práca ma napĺňa nádejou a vzbudzuje pocity hlbokej úcty. Želám Ti veľa dobrého zdravia a teším sa na stretnutia s Tebou a Tvojou milou pani manželkou n nás v Bystrici. Tvoji Miki a Eva Kováčovci.

M. V.:  Ako sa prejavila v tých časoch vaša spolupráca s pánom učiteľom J. Miklášom, najmä pri tvorbe kultúrnych programov?

P. U..            V predvečer 70. výročia vzniku ČSR sme mali v reprezentačnej kaviarni slávnostnú akadémiu Keď sa sloboda rodila. Program pripravil a režíroval kolega Mikláš a ja som mal úvodný prejav. Po slávnosti ma doma navštívil člen mužského spevokolu Samuel Nosko (1914) a nadšený z programu mi do knihy návštev napísal: ...Krásny je celý svet, kde sa pohnem, ale najkrásnejšie v kraji rodném. Vtáčatko odletí, vráti sa zas, Bradlo aj Klenová tak volá nás... Bolo to od neho milé, navyše keď to napísal umeleckým písmom, ako sa to naučil v brezovskej meštianke.

M. V.:  Ale povolená slávnosť bola vtedy aj na Bradle.

P. U.:   Na druhý deň po našom mestskom programe, teda 28. októbra 1988. Prišla fúra ľudí, hoci sa slávnosť v médiách neprezentovala. Konala sa v réžii ÚV NF SSR a ÚV SZPB. NF zastupoval jeho podpredseda Daniel Futej, protifašistických bojovníkov Samuel Kodaj. Spolu odhalili pamätnú tabuľu, ktorá presne vystihuje úlohu Štefánika pri vzniku ČSR a kontinuity jeho symbolov v druhom odboji za obnovu Československa.

M. V.:  Potom už prišiel legendárny rok 1989.

P. U.:   Na jeho začiatku sme určite ani netušili aký zvrat prinesie. Musím však neskromne priznať, že „november“ som prežíval oveľa skôr vďaka nášmu bohatému a zmysluplnému celoročnému programu, ktorý sme si sami plánovali. Koncom marca nás v kaviarni zhromaždených učiteľov oslovil dr. Rudo Brtáń. Tento literát a publicista bol hlavným rečníkom na slávnosti Dňa učiteľov. Pricestoval na moje pozvanie, a tak som mu pripravil aj iný zaujímavý program. Na fare v Košariskách sme navštívili seniora L. Valáška, ktorý hosťovi ukázal zaujímavé predmety a archivárie, súvisiace so životom rodiny Pavla Štefánika, hlavne však jeho syna Milana. Najviac ma pán Brtáň dojal na Bradle, kde priamo na Štefánikovom hrobe zložil a zarecitoval tieto verše: Je vzácne zájsť si na Bradlo/a podívať sa po okolí-/je to krásne zrkadlo:/len jedno staré srdce bolí,/že nechodí sem skoro nik,/na tie miesta milé,/kde spočíva Štefánik/...

M. V.:  Podnikli ste niečo aj s turistami?

P. U.:   Naša činnosť bola veľmi bohatá. Čo sa však týka témy, o ktorej hovoríme, tak v apríli ma navštívil bratislavský priateľ Mirko Babiak, aby sme sa dohodli, podľa ním donesených inštrukcií, na májovom hviezdicovom pochode na Bradlo, čo sa potom aj uskutočnilo 7. mája 1989, ako súčasť orgánmi komunistického štátu povolenej verejnej pietnej spomienky k 70. výročiu Štefánikovej smrti.

M. V.:  Táto spomienka mala však dosť dramatický priebeh.

P. U.:            Organizátorom akcie bol opäť NF SSR a jej realizátori mali všetko premyslené i zabezpečené príslušníkmi ŠtB. Len s jedným nepočítali: že v tom istom čase uskutočnia disidenti Hana Ponická a Ján Čarnogurský na opačnej strane mohyly spomienku neoficiálnu, na ktorú sa postupne presunula väčšina prítomných!? S Ponickou som sa niekoľko dní predtým stretol na košariskej fare a o pripravovanej akcii som sa dozvedel. Sondovali to aj tajní, ktorí ma navštívili v škole, lebo tušili, že sa niečo pripravuje. Povedal som im, že nič neviem, hoci vtedy už bola Ponická v jednej kopaničiarskej chalupe, kam ju umiestil Štefan Mikulčík, odkiaľ potom v dohodnutú chvíľu prišla pešo na Bradlo.

M. V.:            Odohralo sa vtedy na Bradle niečo dramatické?

P. U.:   Ani nie. Oficiálne i disidentské zhromaždenie prebehli bez vážnejších incidentov. Len eštébaci, oblečení do novej turistickej výstroje, fotili a filmovali prítomných, ktorí si však z toho nerobili vážnejšie starosti.

M. V.:            A tradičnú slávnosť s kultúrnym programom v Národnom dome ste nerobili?

P. U.:            Samozrejme, konala sa v predvečer 6. mája 1989 a recitovala aj tvoja mama. Akadémiu pripravil pod názvom Na Bradle zádumčivom kolega J. Mikláš. Ja som v úvode  hovoril o živote a diele M. R. Štefánika, keď predtým privítal nabitú sálu predseda MsNV I. Ďurkovič. Zdôraznil som hlavne Štefánikove  zásluhy na vzniku ČSR a pripomenul tradície našich predkov ako si jeho pamiatku ctiť. Bola to jediná slávnosť tohto druhu na celom území ČSSR, ako to večer komentovali Hlas Ameriky a Slobodná Európa.

M. V.:  Vraj ste na Bradlo doviedli aj nejakých novomanželov?

P. U.:   Bolo to v lete 1989, kedy som prijal funkciu „starého svata“ na svadbe mojej žiačky Ivety Batkovej. Do programu som prekvapeným hosťom po sobášnom akte naplánoval autobusový výlet na Bradlo, kde nevesta položila kvety k pamätnej tabuli pred mohylou. Už tam som z reakcií prítomných cítil, že to bol nápad šťastný a určite prvý v histórii svadieb v kontexte s Bradlom a Štefánikom. Spomína sa na to dodnes.

M. V.:  Prišli ste s nápadom aby sa aj oslavy SNP konali na Bradle.

P. U.:   Bolo pred oslavami 45. výročia SNP,  navrhol som to Jurajovi Reptovi. Presadiť mu to pomohol Štefan Gažo na výbore MO SZPB. Malo to veľký ohlas, veď vtedy, vo večerných hodinách, prišlo k mohyle viac ako tisíc ľudí. Repta ma vyzval, aby som prítomných oslovil konkrétnymi faktami z histórie podbradlianskeho odboja, keď predtým sme všetci spoločne a pod taktovkou Jaroslava Mikláša zaspievali čs. štátnu hymnu. Ja som ponúknutú možnosť naozaj využil, hovoril som bez papiera snáď 20 minút, ale to hlavné, čo som zdupľoval prítomným bola pripomienka, že Bradlo je snáď to najlepšie miesto u nás, kde si možno Povstanie uctiť, lebo jeho kontinuita s prvým i druhým odbojom, ako aj úloha II. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika je nespochybniteľná. Keď kolega Mikláš udal na záver tóny Kuzmányho piesne Kto za pravdu horí, neskrýval som pri pohľade na ľudí dojatie s hrdosťou. Cítil som sa v tej chvíli ako mladí Hurban!

M. V.:  Udialo sa niečo podobné inde na Slovensku?

P. U.:   Neviem s určitosťou povedať, ale je pravdou, že mne úplne stačila relatívne malá Brezová, aby som cez dianie v nej pochopil, že v celej „socialistickej spoločnosti“ sa niečo deje a analogicky smeruje minimálne do rokov šesťdesiatych. Uvediem dva príklady ľudí, ako sa ľudia prestávali na verejnosti báť. Začiatkom októbra 1989 pripravilo mestské kultúrne stredisko program v Národnom dome Štefánikovom, ktorého autorom bol Oliver Andráši a spolu s ním účinkovali aj E. Vácvalová, M. Markovič a Milan Kňažko. Posledne menovaný prekvapeným divákom prezradil, že pánovi ministrovi Válkovi vrátil titul „Zaslúžilý umelec“. Kňažkovo, ale aj Markovičovo vystúpenie na bojazlivejších divákov pôsobilo rebelantsky, väčšina ho však prijala s potleskom... V polovici spomínaného mesiaca sme mali výročnú schôdzu MO SZPB. Komunisti cítili, že sa im situácia vymkýňa z rúk, preto posielali na zhromaždenia rôznych organizácií NF zodpovedných aparátčikov, aby „pomýleným“ ľuďom vysvetľovali „pravdu“ stranícku. Aj na našu odbojársku schôdzu pricestoval poverený súdruh z ÚV SZPB a v prejave nás vystríhal aby sme sa „nejakým“ havlovcom a dubčekovcom nedali pomýliť. Po jeho prejave prihlásil sa do diskusie Štefan Mikulčík a povedal: „Ja ťa súdruh  nepoznám a nepoznám ani Havla, ale Šaňa Dubčeka poznám moc dobre! Ako si sa opovážil prísť nám radiť čo a ako máme robiť, čo si myslieť?“

M. V.:  Aká bola reakcia spomínaného funkcionára z Bratislavy?

P. U.:   Odišiel z miestnosti a bolo po schôdzi. Zostali tí, ktorí s Mikulčíkom súhlasili. Bola ich, samozrejme, väčšina.

M. V.:  Dá sa s nadsádzkou povedať, že takto rozjarených vás v Brezovej zastihol studený november 1989.

P. U.:   Hlavné udalosti „nežnej revolúcie“ sa samozrejme odohrali v Prahe a Bratislave. My sme prvú štefánikovskú akciu realizovali na zasneženom bradle 9. decembra 1989 za prítomnosti asi tritisíc ľudí. Zhromaždenie bolo zvolané na podnet Hany Ponickej a vysokoškolákov. Na Štefánikovom hrobe prehovorila z brezovského výboru VPN Viktória Böhmanová, recitovala Viera Labudová, hovorili Samo Falťan, Anton Hykisch, Hana Ponická, Peter Štrelinger i ja. Prítomní vyzvali kompetentných na Štefánikovu rehabilitáciu, čo Ponická požadovala s Čarnogurským už na májovom Bradle... Vo večerných hodinách sme sa zišli na Košariskách. Keď senior Valášek otvoril ev. kostol, stretlo sa v ňom okolo dvesto ľudí, ktorí si najprv vypočuli modlitbu domáceho farára a príhovory Hany Ponickej, P. Uhlíka, študenta Závodského za vysokoškolákov, Drahoša Machalu za spisovateľov. Prítomní vyjadrili presvedčenie, že návrat M. R. Štefánika do našej histórie bude už trvalou skutočnosťou.

M. V.:  To už sme blízko dátumu zrodu Spoločnosti M. R. Štefánika.

P. U.:   Po novom roku, 11. januára 1990, zišiel sa v brezovskej kaviarni prípravný výbor na založenie Čs. spoločnosti M. R. Štefánika, čo sa stalo skutočnosťou 24. februára, kedy sa konalo jej ustanovujúce valné zhromaždenie. To, okrem iného, schválilo aj modifikáciu nášho občianskeho združenia na Spoločnosť M. R. Štefánika, ktorú v hlasovaní presadili nacionalisticky orientovaní delegáti. Tento fakt mal za následok, že sochár Ladislav Snopek (1919), ktorý zhromaždeniu daroval vzácnu umeleckú plaketu s pôvodným názvom, na protest proti odhlasovanej zmene, zhromaždenie opustil. Bol som z toho úprimne smutný a poučený. Zistil som, že medzi ľuďmi, hlásiacimi sa k Štefánikovi, je veľa takých, ktorí by ho radi vynechali z česko-slovenského kontextu. Obeť, ktorú pán Snopek, pôvodom z Moravy, priniesol, mala na moje ďalšie kroky vo vedení SMRŠ priaznivý vplyv. Spolu so spolupracovníkmi vo výbore sme naše občianske združenie viedli tak, akoby malo pôvodný názov, o čom svedčí prehľad činnosti, ktorý som  pripravil do bulletina k 20. výročiu SMRŠ. Pestovanie dobrých vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi patrilo a patrí medzi naše priority.

 

December 2010, Brezová pod Bradlom

Peter Pavel Uhlík,

13 rokov výkonný predseda a t.č. čestný predseda SMRŠ

 

Komentáře

Přidat komentář
Kontrolní kód Přehrát audio kód

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář